Odroda REBO - Rebo Rigotti

Rebo: odroda, ktorá nesie meno svojho otca

Príbeh tichého botanika z Trentina, ktorý zasvätil vinohradu celý život – a skrížil Merlot s Teroldegom.

Mlčanlivý a vážny, ochotný počúvať. Náročný na spolupracovníkov, ale ešte viac na seba.Marián Němec

Pardegnone, 11. júla 1891. Južná časť Tyrolska, vtedy ešte Rakúsko-Uhorsko. Zámožným rodičom Pietrovi a Antónii sa narodil prvý syn – Rebo. Áno, práve tu sa začína príbeh odrody Rebo 107-3.

Otec bol farmár a vinár, ktorý svojím Vin Santom zásoboval panstvo vo Viedni, matka šľachtičná zo Salerna. Bolo jasné, že o vzdelanie bude postarané. Popri základnej škole ho najviac bavila práca na farme, a tak v šestnástich zamieril na miestnu poľnohospodársku školu v San Michele all'Adige.

Učil sa od najlepších

Profesori, ktorí ho formovali, patrili k špičke regiónu. Karl Mader mal na starosti obnovu viníc po fyloxére a neskôr školu viedol. Josef Schindler učil enológiu a poľnohospodársku chémiu. A Osvaldo „Papà“ Orsi – prvý horský vodca pre cudzincov a zároveň botanik – pomáhal miestnym bojovať so škodcami na viniči aj ovocných stromoch a neskôr sa tiež stal riaditeľom školy.

S certifikátom v ruke sa Rebo v roku 1909 vrátil k otcovi na farmu, aby získal prax. Hneď po pripojení regiónu k Taliansku v roku 1920 ho oslovil miestny úrad, či by nepomohol s obnovou vojnou zničených oblastí okolo Trenta. Prijal s nadšením. Zároveň začal pracovať na výskumnej stanici v San Michele, kde radil vinárom pri práci v pivnici.

Celý život v službách vinohradu

V roku 1923 sa vrátil k štúdiu, tentoraz na poľnohospodársku školu v Conegliane. Tá mu otvorila dvere k významnému profesorovi fytopatológie Giuliovi Catonimu – fytopatológia je náuka o tom, čo rastlinám škodí a ako ich chrániť.

Ešte jedna zastávka vo vinohradníckej škôlke v rokoch 1930 až 1935 a bol na ceste k vysnívanej inštitúcii. San Michele all'Adige mu ponúklo miesto výskumníka na plný úväzok po boku Enrica Avanziho, jedného z najuznávanejších talianskych agronómov. Štúdiu a výskumu sa venoval vyše 60 rokov a nespomalil ani po odchode do dôchodku v roku 1959.

Kríženie s jasným cieľom

Najväčšie zadosťučinenie mu prinášalo vinohradníctvo. Od dvadsiatych rokov skúšal kríženia stolových odrôd aj odrôd na víno. Pri stolovom hrozne hľadal kultivar, ktorý vydrží prepravu a nepomliaždi sa po zabalení. Pri vínnom viniči od roku 1924 krížil miestne odrody so zahraničnými a obyčajný vinič s ušľachtilejším.

Doba ho nútila myslieť nielen na kvalitu, ale aj na množstvo – vinohradníci z Trenta boli k málo úrodným medzinárodným odrodám skeptickí. Ak chcel hojnú úrodu a vysokú cukornatosť, mal v podstate jedinú cestu: skrížiť najlepšie miestne odrody s elegantnejšími a známejšími odrodami zo zahraničia.

Siahol po nemeckom Rizlingu, po francúzskych Pinotoch – bielych aj červených –, po Merlote a Cabernete. Z domácich mali tú česť Nosiola, Teroldego a Marzemino.

Do finále sa dostalo len niekoľko. V mnohých pokusoch vychádzali dobre krížence s označením 107-3, 84-11, 95-5, 102-3, 103-2, 107-2 a 123-4. Zaujímavé boli ešte jednou vecou – mimoriadne bohatým a vyváženým zložením polyfenolov. Tie najlepšie dostali aj mená: 84-11 Goldtraminer, 107-2 Sennen, 123-4 Gosen a naše Rebo 107-3. Písal sa rok 1948.

Víťaz, ktorý ostane tajomstvom

S odstupom času môžem povedať, že Rigottiho spojenie Merlotu a Teroldega, ktoré nesie jeho meno, vyhralo. Ako prvý z jeho krížencov bol Rebo oficiálne zapísaný do Národného katalógu odrôd viniča na výrobu vína – 18. októbra 1978. Ostatní sa tam dostali až v roku 2002 (Sennen, Gosen).

Prvé komerčné vinice sa teda vysádzali v osemdesiatych rokoch. Podľa štatistík škôlky Vivai Cooperativi Rauscedo bolo v roku 1990 vysadených 34 hektárov, v roku 2000 to bolo 39 a v roku 2010 už 270 hektárov. Svojich priaznivcov si Rebo našlo aj mimo Talianska – v Rumunsku (5 ha), Brazílii (1 ha) a Švajčiarsku (0,2 ha). Predpokladám, že Cabernet Sauvignon nezatieni a navždy ostane „neznámou“ odrodou. Ale práve v tom je a bude jeho čaro.

Úspechu v podobe registrácie a nových viníc sa Rigotti už nedočkal – zomrel v roku 1971. Jeho meno však v názve odrody ostáva a zvečňuje pamiatku na úžasného botanika a jeho prácu.

Muž, ktorý stíhal všetko

Záber mal naozaj široký. Tridsať publikácií svedčí o práci pre región Trento, ktorému obetoval celý život. Cenné sú aj jeho štúdie o Nosiole – odrode, z ktorej vzniká Vin Santo – a o Lagreine.

V roku 1932 vytvoril podrobnú analýzu vinohradníctva v Trente a našiel súvislosť medzi odrodami, nadmorskou výškou a polohou v údoliach. Na tomto základe neskôr nakreslil vinohradnícku mapu s popisom pôd, odrôd, klímy a detailným reliéfom krajiny.

Od tridsiatych rokov sa venoval aj ovociu – krížil broskyne, hrušky a jablone. Popri tom šľachtil zemiaky, aby našiel úrodnejšie, kvalitnejšie a voči vírusom odolné kultivary. Na „obilnom poli“ krížil pšenicu a tucet odrôd kukurice, aby spojil kvalitu s vyššou úrodou a odolnosťou voči chorobám aj počasiu. A zlepšoval aj menšie plodiny – čakanku, paradajky či fazuľu.

Ak si myslíte, že popri tom už nič nestíhal, mýlite sa. Mal ženu a päť detí, aktívne sa venoval meteorológii a kresleniu – aj preto sú všetky jeho spisy ilustrované. Dnes ich uchováva nadácia Edmunda Macha, ktorá od roku 2009 pokračuje vo výskume a osvete na základoch San Michele all'Adige.

Našiel som pre vás Rebo, ktoré vystihuje krásu a potenciál odrody. Sám majster by bol na toto víno hrdý.Marián Němec