Nosiola – biela odroda, ktorá vonia po lieskových orieškoch
Nosiola – biela odroda, ktorá vonia po lieskových orieškoch
Píše Marián Němec
V Trentine ju považujú za jedinú pôvodnú bielu odrodu. Rastie takmer len v jednom údolí, celkovo na menej ako päťdesiatich hektároch. Z jej hrozna, ktoré pol roka visí v podkroviach, kým ho na Veľký týždeň vylisujú, vzniká jedno z najvzácnejších sladkých vín Talianska.
Valle dei Laghi je údolie jazier medzi Trentom a Lago di Garda. Z juhu doň každé popoludnie prúdi teplý vietor od Gardy, ktorému tu hovoria Ora. Vysušuje strapce po daždi, ochladzuje letné noci a v zime suší hrozno v podkroviach. Svahy sú z vápenca a štrku, na dne údolia ležia jazerá Toblino, Cavedine a Santa Massenza. Kto sem príde v septembri, uvidí vinice, nad ktorými visia Dolomity, a medzi nimi zelenožlté strapce s riedkymi bobuľami. To je Nosiola.
Oriešok, alebo očká?
Pri mene sa ampelografi nezhodnú. Najčastejšie sa uvádza, že pochádza z miestneho slova pre lieskový oriešok, po taliansky nocciola. Mladé víno ním naozaj vonia a zrelé bobule vraj majú farbu oriešku. Druhá teória hovorí o nárečovom výraze pre malé očká, podľa starej odrody Uva dall'Occhio. Mne je bližšia prvá verzia, lebo ju cítiť v pohári.
Prvý jasný písomný záznam o Nosiole pochádza až z roku 1825 od cestovateľa Giuseppe Acerbiho. Dlho ju zamieňali s odrodou Durella z Veneta. V roku 2007 genetici zistili, že je príbuzná so švajčiarskou odrodou Rèze z kantónu Valais. Rèze je v prameňoch doložená o päť storočí skôr, takže je pravdepodobne jej rodičom a Nosiola by sa do Trentina dostala cez Alpy. Populárna legenda o rímskej odrode Raetica zostáva len legendou.
Víno pre biskupa a cisára
Sladké víno z údolia má dlhú históriu. Listina z roku 1508 zaznamenáva, že kapitán hradu Castel Toblino odvádzal tridentskému kniežaťu-biskupovi každoročne aj sladké biele víno. V 19. storočí, keď Trentino patrilo Rakúsku, sa z hradu Toblino a z pivnice v Sarche vyvážalo Vino Santo do Viedne a Nemecka. Na svetovej výstave v austrálskom Melbourne v roku 1881 dostalo vyznamenanie Vino Santo z ročníka 1825.
Prvá svetová vojna obchod prerušila a s pádom monarchie prišlo údolie o svojich zákazníkov. Druhá vojna a lacné sladké vína dokonali zvyšok. Po roku 1945 sa výroba takmer zastavila. Udržalo ju pár rodín, ktoré sušili hrozno ďalej, hoci sa to neoplatilo. V šesťdesiatych rokoch sa k nim pridala asi stovka pestovateľov okolo družstva Cantina Toblino. V roku 1976 vzniklo konzorcium Vino Santo a dnes je víno aj pod ochranou hnutia Slow Food.
Pol roka na arèle
Vino Santo Trentino je jedno z najpracnejších vín, aké poznám. Na zber sa vyberajú len zdravé strapce s riedkymi bobuľami, cez ktoré prúdi vzduch. Ukladajú sa na drevené rošty, ktorým sa tu hovorí arèle, vo vetraných podkroviach. Visia tam celú jeseň aj zimu a vietor Ora im pomáha schnúť. Často sa na ne dostane aj ušľachtilá pleseň. Lisuje sa až na jar, tradične počas Veľkého týždňa pred Veľkou nocou. Odtiaľ podľa najčastejšieho vysvetlenia pochádza aj meno Vino Santo, sväté víno.
Zo sto kilogramov čerstvého hrozna zostane po sušení len 15 až 18 litrov hustého muštu. Kvasí pomaly, niekedy celé roky, a veľká časť cukru v ňom zostane. Víno potom zreje v sude a vo fľaši najmenej tri roky, verzia Superiore štyri a lepšie vinárstva oveľa dlhšie. Rodina Pisoni z Pergolese má v ponuke aj ročníky zo sedemdesiatych rokov.
Malá odroda vo veľkom Trentine
Podľa obchodnej komory v Trente rástla Nosiola v roku 2024 len asi na 50 hektároch. V provincii, kde je viac ako 10 000 hektárov viníc, z toho takmer 3 000 Chardonnay a rovnako veľa Pinot Grigio. Vo vinici pritom nie je jednoduchá. Pučí skoro, takže ju ohrozujú jarné mrazy, dozrieva neskoro a vo vlhkom roku ľahko hnije. Vinári ju držia pri živote skôr z presvedčenia než pre zisk. V roku 2024 sa ozvali aj proti tomu, že ju niektoré supermarkety predávajú v akciách pod cenou, lebo tým odrodu znehodnocujú.
Nová Nosiola: šupky, amfory a agát
V posledných rokoch Nosiolu objavili vinári, ktorí hľadajú pôvodné odrody a staré postupy. Elisabetta Foradori, jedna z najrešpektovanejších vinárok Talianska, ju od roku 2008 nechá osem mesiacov na šupkách v španielskych hlinených amforách. Jej Fontanasanta má farbu mandľovej škrupiny, vonia bielymi kvetmi a zelenými olivami a na konci je jemne slaná. Vinárstvo Salvetta maceruje mušt týždeň so šupkami a víno zreje v agátových sudoch. V Santa Massenza robia z výliskov Nosioly aj grappu, ktorú dozrievajú v sudoch po Vino Santo.
Výskumníci z inštitútu Edmund Mach v San Michele zas Nosiolu skrížili s inou odrodou a v roku 2020 pomenovali Valnosia, odrodu odolnú proti plesniam. Údolie si chce svoju odrodu udržať aj do budúcnosti.
Aká je Nosiola v pohári
Suchá Nosiola býva ľahšia, so sviežou kyselinou. Vonia citrusmi, zeleným jablkom, broskyňou a v pozadí tým povestným lieskovým orieškom. Na konci má jemnú horkosť, ktorá k nej patrí. Verzie so šupkami alebo dlhším zrením sú plnšie, korenistejšie a dobre starnú. Vino Santo je úplne iný svet: pomarančová kôra, marhule, dula, med, figy a kyselina, ktorá ho drží v pohybe aj po desiatich rokoch.
Largiller: Nosiola, ktorá dostala čas
Cantina Toblino, družstvo, ktoré pred šesťdesiatimi rokmi pomohlo zachrániť Vino Santo, robí Nosiolu v dvoch podobách. Pre Winebuyer som vybral Largiller 2013, jej vážnejšiu tvár. Za tie roky získala med, korenie a dymovú stopu ako závan z hôr. Orieškový tón a minerálnu sviežosť si však nechala. Je to víno pre tých, ktorí si myslia, že horské biele musí byť ľahké a jednoduché.
Ako by som ju podával
Largiller pri 11 – 13 °C, otvorený dve hodiny vopred, pokojne v karafe. K pstruhovi alebo sivoňovi z jazera, rizotu s bylinkami, teľaciemu na masle alebo jemnému syru z Trentina. Vino Santo potom k orechovému koláču, pečeným gaštanom alebo modrému syru. Alebo len tak, keď večer zostane posledný hosť.
Víno z článku: Nosiola Largiller 2013
Súvisiaci článok: Cantina Toblino – údolie jazier, ktoré ťahá za jeden povraz
